Súčasný právny stav

Povinné očkovanie je v súčasnosti široko diskutovanou témou, no z mediálnych výstupov možno badať určitú jednostrannosť v záujme povinného očkovania a vôbec sa neuvádzajú možné zdravotné riziká očkovania. Povinné očkovanie je v SR pomerne rozsiahle a radí našu krajinu do menšiny európskych krajín, v ktorých je očkovanie povinné, nakoľko v Európe (zatiaľ) prevláda trend očkovania dobrovoľného.

Povinnosť týkajúca sa povinného očkovania je zakotvená v zákone č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia (ďalej len „Zákon“), pričom samotný spôsob vykonávania očkovania, jeho druhy a kontrolu očkovania v Slovenskej republike definuje Vyhláška Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky č. 585/2008 Z. z., ktorou sa ustanovujú podrobnosti o prevencii a kontrole prenosných ochorení (ďalej len „Vyhláška“).  Povinnosť očkovania vyplýva priamo zo Zákona, pričom zásadné otázky očkovania ako choroby, proti ktorým sa očkuje, upravuje Vyhláška, čo bolo napádané z právneho hľadiska a to aj na ústavnom súde.

Fyzické osoby sú povinné podrobiť sa v súvislosti s predchádzaním prenosným ochoreniam lekárskym vyšetreniam a diagnostickým skúškam, ktoré nie sú spojené s nebezpečenstvom pre zdravie, preventívnemu podávaniu protilátok a iných prípravkov, povinnému očkovaniu, liečeniu prenosných ochorení, izolácii a karanténnym opatreniam.Ak ide o maloletého, zodpovedá za plnenie povinností podrobiť sa povinnému očkovaniu  zástupca dieťaťa.  Priestupku na úseku verejného zdravotníctva sa dopustí ten, kto nezabezpečí ako zástupca dieťaťa plnenie povinnosti podrobiť sa povinnému očkovaniu. Za nepodrobenie sa povinnému očkovaniu možno uložiť pokutu v súhrnnej výške 331 eur.Ministerstvo ustanoví všeobecne záväznými právnymi predpismi podrobnosti o prevencii a kontrole prenosných ochorení.Očkovanie proti prenosným ochoreniam zahŕňa povinné pravidelné očkovanie osôb, ktoré dosiahli určený vek.Očkovanie detí proti záškrtu, tetanu, čiernemu kašľu, prenosnej detskej obrne, vírusovému zápalu pečene typu B, invazívnym hemofilovým nákazám, pneumokokovým invazívnym ochoreniam sa vykonáva najskôr prvý deň desiateho týždňa života dieťaťa. Očkovanie detí proti osýpkam, mumpsu a ružienke sa vykonáva od 15. mesiaca života dieťaťa. Preočkovanie dospelých proti záškrtu a tetanu sa vykonáva každých 15 rokov. ¹

Nález Ústavného súdu SR, sp. zn. PL. ÚS 10/2013

K problematike sa už vyjadril aj Ústavný súd SR , pričom povinné očkovanie odobril svojim nálezom, ktorý na rozdiel od návrhu Krajského súdu v Nitre nekonštatoval žiadny rozpor vyššie citovaných zákonných ustanovení s Ústavou SR, ani rozpor uvedenej vykonávacej Vyhlášky MZ SR č. 585/2008 Z. z. so zákonom č. 355/2007 Z. z., ktorý vykonáva. Naopak Ústavný súd SR fakticky konštatoval prednosť (nadradenosť) verejného záujmu na ochrane života a zdravia obyvateľstva predchádzaním vzniku a šírenia prenosných smrteľných ochorení pred ochranou ústavného práva jednotlivca na súkromie.

Rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 2Szd 1/2013 

Obdobne rozhodol aj Najvyšší súd Slovenskej republiky, ktorý sa vyslovil k otázkam sankcionovania rodičov nezaočkovaných detí.  

„Pokiaľ zákonný zástupca maloletého dieťaťa odmietne dať zaočkovať svoje maloleté dieťa, môže sa dopustiť podľa zákona č. 355/2007 Z.z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov priestupku, za ktorý mu správny orgán môže uložiť finančnú sankciu – pokutu.Právo na rešpektovanie súkromného života (článok 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd) nemožno považovať za právo absolútne, a preto zásah do tohto práva automaticky neznamená aj jeho porušenie. Povinné očkovanie ako nedobrovoľná lekárska starostlivosť síce predstavuje zásah do práva na rešpektovanie súkromného života, ktoré zahŕňa osobnú, fyzickú a mentálnu integritu garantovanú článkom 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, avšak takýto medicínsky zásah neznamená automaticky i porušenie práva, ak je vykonaný v súlade so zákonom, ak sleduje legitímny cieľ ochrany zdravia a je nevyhnutný v demokratickej spoločnosti (článok 8 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd).“

Rozhodnutia Ústavného súdu ČR a Najvyššieho správneho súdu ČR

Iným spôsobom rozhodol Ústavný súd Českej republiky, sp. zn. III. ÚS 449/06 s tým rozdielom, že vyslovil, že odmietnutie povinného očkovania nemôže automaticky znamenať uloženie sankcie zo strany štátu, nakoľko vo výnimočných prípadoch je nesankcionovanie odmietnutia povinného očkovania v poriadku:

„ Orgán verejnej moci, ktorý rozhoduje o vynútení alebo sankcionovaní zákonnej povinnosti podrobiť sa očkovaniu, musí preto zobrať do úvahy výnimočné sťažovateľom tvrdené dôvody toho, prečo sa odmietol podrobiť očkovaniu. V prípade, že tu sú také okolnosti, ktoré zásadným spôsobom volajú po zachovaní autonómie danej osoby, to však pri súčasnom zachovaní opačne pôsobiaceho verejného záujmu (pozri napr. dôsledky „preočkovanosti“ podľa výkladu vyššie), a teda pre výnimočné nesankcionovanie povinnosti podrobiť sa očkovaniu, nesmie orgán verejnej moci zmienenú povinnosť podrobiť sa očkovaniu sankcionovať či inak vynucovať.“

Ďalej z rozsudku Najvyššieho správneho súdu Českej republiky č. k. 4 As 2/2013 – 75 vyplývajú nasledovné skutočnosti a právne názory:

„V tejto súvislosti možno podotknúť, že povinné očkovanie, rovnako ako veľká časť lekárskych zákrokov, môže iste za určitých okolností viesť k spôsobeniu závažnej ujmy pacientovi. Úlohou lekárov i pacientov je vo vzájomnej súčinnosti takýmto možným negatívnym následkom predchádzať, samotné ich riziko však ešte nemôže byť dostatočným dôvodom pre neuskutočnenie lekárskeho zákroku.“

Najmä tento posledný právny názor Najvyššieho správneho súdu ČR je veľmi závažný, nakoľko z neho vyplýva, že samotné riziko očkovania nemôže byť dôvodom na vyhnutie sa povinnosti podrobiť sa mu, respektíve nechať podrobiť očkovaniu svoje dieťa. 

Vo všetkých prípadoch, uvedených v tomto článku, ide pre danú problematiku v právnych následkoch o veľmi závažné právne názory vyslovené najvyššími súdnymi autoritami SR a ČR, o ktorých sa síce dá právne polemizovať, to však už nič nezmení na ich právnej záväznosti, nakoľko takéto rozhodnutia majú silu zákona.

Svetská a náboženská výhrada svedomia odmietnutia povinného očkovania v judikatúre ČR

Česká judikatúra však predsa len do istej miery išla ďalej a vyšla v ústrety odmietnutiu povinného očkovania v dvoch konkrétnych prípadoch z dôvodu výhrady svedomia a to z náboženských a svetských dôvodov, ktoré Ústavný súd ČR vo svojich nálezoch sp. zn. III. ÚS 449/06 (náboženská výhrada svedomia) a sp. zn. I. ÚS 1253/14 (svetská výhrada svedomia) považoval vo svojej právnej podstate za úplne rovnocenné. Ústavný súd ČR napriek tomu, že z týchto dôvodov, v konkrétnych prípadoch akceptoval odmietnutie povinného očkovania zákonnými zástupcami dieťaťa.

Ústavný súd ČR v náleze sp. zn. III. ÚS 449/06 ohľadom náboženskej výhrady svedomia uviedol, že:

„Tým, že sťažovateľovi bola uložená pokuta za to, že odmietol, aby sa jeho deti podrobili povinnému očkovaniu, možno hovoriť o ohrození základného práva sťažovateľa slobodne prejavovať svoje náboženstvo alebo vieru v zmysle čl. 16 odst. 1 Listiny.

Podľa názoru Ústavného súdu ústavný princíp, stojaci na požiadavke zachovania maxima ako základného práva, tak s týmto základným právom kolidujúceho verejného záujmu, sa premieta do interpretácie čl. 16 odst. 4 Listiny tak, že Ústavou požadovaná ochrana individuálnej autonómie, predpokladaná čl. 16 Listiny, vyžaduje, aby povinné očkovanie nebolo proti povinným subjektom vo výnimočných prípadoch vynucované. Ako uvádza amicus curiae vo vyššie citovanom stanovisku Výboru pre ľudské práva a biomedicínu Rady vlády Českej republiky pre ľudské práva, s ohľadom na vysokú mieru preočkovanosti populácie nemôže výnimočné nevynútenie očkovania, s ohľadom na mimoriadne špecifiká prípadu, ohroziť ústavne chránené záujmy na ochranu verejného zdravia (predpokladané v čl. 16 odst. 4 Listiny).Ústavný súd opakuje, že český ústavný poriadok nepozná žiadne základné právo na to nebyť očkovaný. Z hodnoty autonómie jednotlivca a jeho primátu na štáte, ktorá sa premieta tiež v ustanovení čl. 16 odst. 1 Listiny, však vyplýva právo sťažovateľa na to, aby správny orgán pri rozhodovaní o pokute prihliadol na všetky aspekty jeho prípadu a výnimočne jeho konanie nesankcionoval z dôvodov ochrany základných práv chránených ústavným poriadkom. Pretože Najvyšší správny súd tieto ústavné aspekty prípadu nezobral dostatočne do úvahy, Ústavný súd jeho rozsudok, z dôvodov zhora podaných, zrušil.“

Obdobne Ústavný súd ČR vo svojom náleze sp. zn. I. ÚS 1253/14, týkajúcom sa svetskej výhrady v svedomí, uviedol nasledovné:

„Z existencie vyššie citovaného nálezu (pozn. autora III. ÚS 449/06) a jeho posúdenia problematiky v ústavnoprávnej rovine (b. 28) vyplývajú nasledujúce postuláty na oprávnenosť svetskej výhrady vo svedomí, ktoré musia byť naplnené kumulatívne. Sú nimi (1) ústavná relevancia tvrdení obsiahnutých vo výhrade svedomia, (2) naliehavosť dôvodov, ktoré na podporu svojej výhrady nositeľ základnej slobody uvádza, (3) konzistentnosť a presvedčivosť tvrdení danej osoby a (4) spoločenské dopady, ktoré môže v konkrétnom prípade akceptovaná sekulárna výhrada vo svedomí mať.

Ústavný súd požaduje, aby sa v prípade splnenia všetkých nastolených požiadaviek netrvalo na povinnom očkovaní danej osoby, teda aby očkovacia povinnosť nebola voči nej sankcionovaná, prípadne inak vynucovaná.

Naliehavosť dôvodov namietaných v rámci výhrady vo svedomí proti povinnej vakcinácii zostáva bez akejkoľvek pochybnosti v rovine subjektívnej. Ide o ono príslovečné ‚tu a teraz‘, ktoré bráni bezvýnimočnému podrobeniu sa príkazu zákona. Varietu obsahov námietky je tu neľahké vymedziť; nepochybne medzi ne potenciálne patrí aj presvedčenie, že môže nastať nezvratné poškodenie zdravia blízkej osoby. Ak ide o neplnoletého reprezentovaného zákonným zástupcom, musia byť zohľadnené konkrétne aspekty jeho záujmu na nevykonanie vakcinácie.“

Z uvedeného právneho názoru je možné vyvodiť, že k dôvodom výhrady vo svedomí patrí presvedčenie zákonného zástupcu dieťaťa, že potenciálne môže v prípade jeho dieťaťa, ktoré je mu osobou nad mieru blízkou, za život a zdravie ktorej je plne zodpovedný, z dôvodu jeho povinného zaočkovania, dôjsť k nevratnému poškodeniu zdravia. Je pritom zrejmé, že predmetom preukazovania opodstatnenosti takéhoto konania zákonného zástupcu bola práve skutočnosť existencie jeho presvedčenia, že jeho dieťaťu môže byť predpísaným očkovaním nezvratne ublížené.

Uvedený nález Ústavného súdu ČR (ako právne najvyššej súdnej autority v ČR) pritom súčasne do istej miery, prelamuje vyššie citovaný právny názor Najvyššieho správneho súdu ČR č. k. 4 As 2/2013 – 75, z ktorého vyplynulo, že samotné riziko očkovania nemôže byť dôvodom na vyhnutie sa povinnosti podrobiť sa mu, respektíve nechať podrobiť očkovaniu svoje dieťa.  

Pre Slovenskú republiku je v tejto súvislosti dôležité, že nakoľko v danej problematike takto postavené otázky výhrady svedomia z náboženských alebo svetských dôvodov, a osobitne právna otázka spočívajúca vo výhrade svedomia zákonného zástupcu dieťaťa spočívajúca práve v jeho konkrétnom presvedčení, že po zaočkovaní jeho dieťaťa môže dôjsť k trvalému poškodeniu jeho zdravia, ba dokonca k ohrozeniu jeho života, ešte nebola v rámci takejto výhrady svedomia zo svetských dôvodov, predmetom konania slovenských súdov, takže je reálne možné, že po vyvstaní obdobných prípadov, ako tomu bolo v Českej republike, budú slovenské súdy pri svojom rozhodovaní o obdobnej otázke, vychádzať a prihliadať práve aj na právne názory vyplývajúce z už vyššie uvedených dvoch nálezov Ústavného súdu ČR.

Výhrada vo svedomí očkujúceho lekára – pediatra

Zaujímavou otázkou pre danú problematiku, je v nadväznosti na vyššie uvedené, tiež možnosť výhrady vo svedomí očkujúceho lekára – pediatra, ako zdravotníckeho pracovníka a súčasný legislatívny základ pre možnosť takejto výhrady. V tejto súvislosti je totiž dôvodné skúmať existenciu práve takej právnej možnosti, kedy by napríklad očkujúci lekár – pediater s vlastnou pediatrickou ambulanciou, z dôvodov výhrady vo svojom svedomí odmietol ďalej očkovať svojich doterajších, ako aj ďalších nových detských pacientov.

Legislatívne by totiž takáto možnosť mohla vyplývať z Etického kódexu zdravotníckeho pracovníka, ktorý tvorí prílohu č. 4 zákona č. 578/2004 Z. z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch, stavovských organizáciách v zdravotníctve, z ktorého vyplýva nasledovné: „Od zdravotníckeho pracovníka nemožno vyžadovať taký výkon alebo spoluúčasť na ňom, ktorý odporuje jeho svedomiu okrem prípadov bezprostredného ohrozenia života alebo zdravia osôb. Ak zdravotnícky pracovník uplatní výhradu svedomia, je povinný o tejto skutočnosti informovať svojho zamestnávateľa a pri uplatnení výhrady svedomia pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti aj svojich pacientov.“ Z citovaného ustanovenia Etického kódexu zdravotníckeho pracovníka, ktorý je súčasťou zákona č. 578/2004 Z. z. vyplýva zákonné oprávnenie zdravotníckeho pracovníka odmietnuť vykonať taký zdravotnícky výkon, alebo spoluúčasť na ňom, pokiaľ by odporoval jeho svedomiu. Uvedené sa pritom vzťahuje na všetky zdravotnícke výkony, okrem prípadov bezprostredného ohrozenia života alebo zdravia osôb, čím treba fakticky rozumieť mimoriadne prípady akútneho poskytnutia prvej pomoci na priamu záchranu práve ohrozeného života alebo zdravia pacienta, ktorý bezprostredne neznesie žiadny odklad. Nakoľko je zrejmé, že výkony povinného očkovania detí (pokiaľ by samozrejme nenastala nejaká akútna epidemiologická situácia, kedy by bol život alebo zdravie detských pacientov bezprostredne ohrozený nepodaním očkovacej látky) medzi takéto prípady bezprostredného ohrozenia života alebo zdravia osôb, evidentne nepatria, je v zmysle citovaného ustanovenia Etického kódexu zdravotníckeho pracovníka, ktorý je súčasťou zákona, oprávnené sa domnievať, že v prípade ak by mal očkujúci lekár potrebu uplatniť si pre výkony povinného očkovania detí výhradu svedomia, tak takéto výkony môže v zmysle vyššie uvedených právnych skutočností, legálne odmietnuť vykonávať, ako aj sa na nich akokoľvek zúčastňovať. Podmienkou by len bolo informovať o tejto skutočnosti svojich pacientov a samozrejme tiež svojho prípadného zamestnávateľa.

Takéto konanie lekára – pediatra (odmietnutie povinného očkovania z dôvodu výhrady v jeho svedomí) voči svojim pacientom, by nemohlo byť právne vyhodnotené, ako priestupkové konanie zákonných zástupcov jeho detských pacientov.

Je možné, že k takémuto pediatrovi by potom cielene prihlasovali svoje deti práve tí ich zákonní zástupcovia, ktorí povinné očkovanie svojich detí z rôznych dôvodov odmietajú, a naopak od takéhoto lekára by logicky odchádzali tí detskí pacienti, ktorých zákonní zástupcovia nemajú s povinným očkovaním, tak ako sa na Slovensku v súčasnosti prevádza, žiadny problém.          

Ochrana osobných údajov

Pokiaľ ide o legislatívnu otázku v rámci, ktorej je očkujúcemu lekárovi zákonom uložená povinnosť poskytovať Úradu verejného zdravotníctva SR a regionálnemu úradu verejného zdravotníctva (t. j. orgánom oprávneným prejednávať okrem iného aj priestupky na úseku verejného zdravotníctva) informácie na plnenie ich úloh, t. j. aj prejednanie priestupku podľa § 56 ods. 1 písm. k) zákona č. 355/2007 Z. z., tak takáto právna úprava bola zavedená nasledovným spôsobom:

         V zmysle ust. § 14 písm. f) zákona č. 122/2013 Z. z. o ochrane osobných údajov „Zákaz spracúvania osobných údajov podľa § 13 ods. 1 neplatí, ak ide o spracúvanie na účely poskytovania zdravotnej starostlivosti a na účely vykonávania verejného zdravotného poistenia, ak tieto údaje spracúva poskytovateľ zdravotnej starostlivosti, zdravotná poisťovňa, osoba vykonávajúca služby súvisiace s poskytovaním zdravotnej starostlivosti alebo osoba vykonávajúca dohľad nad zdravotnou starostlivosťou a v jej mene odborne spôsobilá oprávnená osoba, ktorá je viazaná povinnosťou mlčanlivosti o skutočnostiach tvoriacich profesijné tajomstvo a povinnosťou dodržiavať zásady profesijnej etiky.“

         Podľa ust. § 52 ods. 5 písm. g) zákona č. 355/2007 Z. z. „Poskytovatelia zdravotnej starostlivosti a zdravotnícki pracovníci sú povinní poskytovať úradu verejného zdravotníctva a regionálnemu úradu verejného zdravotníctva na plnenie ich úloh informácie a ďalšie údaje, ktoré majú k dispozícii alebo sú oprávnené ich zisťovať alebo vyžadovať.“

         Podľa ust. § 13 ods. 2 Vyhlášky MZ SR č. 585/2008 Z. z. „Očkovanie vykoná lekár po poučení osoby o charaktere očkovania a po jej lekárskom vyšetrení; do zdravotnej dokumentácie vyznačí indikáciu alebo kontraindikáciu očkovania podľa § 5 ods. 3.“

         Podľa ust. § 13 ods. 3 Vyhlášky MZ SR č. 585/2008 Z. z. „Záznam o očkovaní v zdravotnej dokumentácii obsahuje dátum očkovania, názov a poradie dávky očkovacej látky, výrobcu, šaržu, dávku, spôsob aplikácie a meno lekára, ktorý očkovanie vykonal. Do zdravotnej dokumentácie sa zapíše aj dôvod, pre ktorý sa očkovanie neuskutočnilo a nežiaduce účinky, ak sa u očkovanej osoby vyskytli. Nežiaduce účinky oznamuje lekár Štátnemu ústavu pre kontrolu liečiv a regionálnemu úradu na tlačivách, ktoré sú uvedené v prílohe č. 4.“

        Podľa ust. § 13 ods. 5 Vyhlášky MZ SR č. 585/2008 Z. z. „Lekár, ktorý poskytuje všeobecnú ambulantnú starostlivosť pre dospelých a lekár, ktorý poskytuje všeobecnú ambulantnú starostlivosť pre deti a dorast, s ktorým má osoba uzatvorenú dohodu o poskytovaní zdravotnej starostlivosti, alebo ním poverená sestra, písomne oznámi termín povinného očkovania osobe alebo jej zákonnému zástupcovi. Ak sa má vykonať mimoriadne očkovanie, pri nebezpečenstve z omeškania možno oznámenie vykonať aj inou formou. Ak sa osoba, ktorá má byť očkovaná, nedostaví na povinné očkovanie ani v náhradnom termíne, na ktorý bola pozvaná preukázateľným spôsobom, lekár oznámi túto skutočnosť regionálnemu úradu; lekár oznámi regionálnemu úradu každé odmietnutie povinného očkovania. Ak očkovanie vykoná iný lekár, je povinný písomne informovať o vykonanom očkovaní lekára, s ktorým má osoba uzatvorenú dohodu o poskytovaní zdravotnej starostlivosti.“         

         Ako to vyplýva z vyššie citovaných zákonných ustanovení predovšetkým ošetrujúci lekár dieťaťa je v zmysle ust. § 14 písm. f) zákona č. 122/2013 Z. z. o ochrane osobných údajov oprávnený spracúvať jeho osobné údaje, ako aj údaje o zákonných zástupcoch dieťaťa, t. j. spravidla o jeho rodičoch, nakoľko tieto údaje sú súčasťou príslušnej zdravotnej dokumentácie dieťaťa.

         Zároveň je potom príslušný ošetrujúci lekár dieťaťa v zmysle vyššie citovaného ust. § 52 ods. 5 písm. g) zákona č. 355/2007 Z. z., povinný poskytovať úradu verejného zdravotníctva a regionálnemu úradu verejného zdravotníctva všetky informácie a prípadné ďalšie údaje, ktoré má k dispozícii, na plnenie ich úloh vyplývajúcich z tohto zákona, medzi ktoré v zmysle ust. § 56 ods. 3 zákona č. 355/2007 Z. z. patrí aj prejednávanie priestupkov na úseku verejného zdravotníctva. Priama povinnosť lekára oznamovať regionálnemu úradu každé odmietnutie povinného očkovania, potom príslušnému lekárovi vyplýva z vyššie citovaného ust. § 13 ods. 5 Vyhlášky MZ SR č. 585/2008 Z. z. ktorá je v zmysle delegovaného ust. § 62 písm. a) zákona č. 355/2007 Z. z., podľa ktorého „Ministerstvo ustanoví všeobecne záväznými právnymi predpismi podrobnosti o prevencii a kontrole prenosných ochorení.“, vykonávacím právnym predpisom zákona č. 355/2007 Z. z. Tu však možno namietnuť, že takáto úprava zákon nevykonáva ale dotvára, nakoľko zmocňovacie ustanovenie zákona je príliš všeobecné a vágne.

         Pokiaľ ide o právnu polemiku, či uvedená Vyhláška MZ SR zakotvením priamej povinnosti lekára hlásiť regionálnemu úradu každé odmietnutie povinného očkovania už nejde nad rámec zákona č. 355/2007 Z. z., ktorý vykonáva, sa s týmto právnym názorom ťažko stotožniť, nakoľko toto ust. § 13 ods. 5 Vyhlášky MZ SR č. 585/2008 Z. z. len podrobnejšie konkretizuje už inak všeobecnejším spôsobom stanovenú oznamovaciu povinnosť lekára vyššie citovanú v ust. § 52 ods. 5 písm. g) zákona č. 355/2007 Z. z., podľa ktorého „Poskytovatelia zdravotnej starostlivosti a zdravotnícki pracovníci sú povinní poskytovať úradu verejného zdravotníctva a regionálnemu úradu verejného zdravotníctva na plnenie ich úloh informácie a ďalšie údaje, ktoré majú k dispozícii alebo sú oprávnené ich zisťovať alebo vyžadovať.“.  

         Z uvedeného možno konštatovať, že v tomto ustanovení uvedená Vyhláška MZ SR č. 585/2008 Z. z. nejde nad rámec zákona č. 355/2007 Z. z., ktorý vykonáva a lekár by mal oznamovať každé odmietnutie povinného očkovania, t.j. prípad odmietnutia a nie nevyhnutne aj osobné údaje pacienta, či jeho zákonného zástupcu.

         Pokiaľ ide o jej ostatné súvisiace ustanovenia, pre ich spornosť napadnuté na Ústavnom súde SR, tak ako to už bolo uvedené vyššie ÚS SR vo svojom náleze sp. zn. PL. ÚS 10/2013, nekonštatoval žiadny rozpor uvedenej vykonávacej Vyhlášky MZ SR č. 585/2008 Z. z. so zákonom č. 355/2007 Z. z., ktorý vykonáva, a to aj napriek vyjadreniu Úradu na ochranu osobných údajov SR, č. k. 12259/2011-Op-2, o nezákonnosti takejto úpravy.

¹ § 51 ods. 1 písm. d) zákona č. 355/2007 Z. z., § 51 ods. 3 zákona č. 355/2007 Z. z., § 56 ods. 1 písm. k) zákona č. 355/2007 Z. z., § 56 ods. 2 zákona č. 355/2007 Z. z., § 62 písm. a) zákona č. 355/2007 Z. z., § 5 ods. 1 písm. a) Vyhlášky MZ SR č. 585/2008 Z. z., § 6 ods. 1 Vyhlášky MZ SR č. 585/2008 Z. z., § 6 ods. 2 ods. 3 Vyhlášky MZ SR č. 585/2008 Z. z.