Kontroverzný rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3 Szd 1/2013

Zásadným sa však v problematike sankcií povinného očkovania javí uvedený kontroverzný rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3 Szd 1/2013. Senát tu konštatoval, že rodič nemá právo rozhodovať o odmietnutí povinného očkovania dieťaťa, nakoľko v tomto prípade sú záujmy zástupcu a zastúpeného v kolízii a rozhodnúť má preto kolízny opatrovník, t.j. zástupca štátu. Je očividné, že tejto argumentácii nemožno prisvedčiť, nakoľko rodič je motivovaný najlepším záujmom dieťaťa a rozhodne takéto zásadné rozhodnutie neprináleží kolíznemu opatrovníkovi, čo je zväčša úradník úradu sociálnych vecí a rodiny. Súd uvádza:

„Podľa § 31 ods. 2 zákona č. 36/2005 Z.z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom ku dňa 18.09.2009 žiadny z rodičov nemôže zastupovať svoje maloleté dieťa, ak ide o právne úkony, pri ktorých by mohlo dôjsť k rozporu záujmov medzi rodičmi a maloletým dieťaťom alebo medzi maloletými deťmi zastúpenými tým istým rodičom navzájom; v takom prípade súd ustanoví maloletému dieťaťu opatrovníka, ktorý ho bude v konaní alebo pri určitom  úkone zastupovať (ďalej len „kolízny opatrovník“).

Odmietnutie očkovania rodičom ako zákonným zástupcom dieťaťa ako prejav vôle je jednostranným adresovaným právnym úkonom adresovaným lekárovi, ktorý poskytuje všeobecnú ambulantnú starostlivosť o deti dorasť a vykonáva povinné očkovanie podľa § 13 ods. 5 podľa vyhlášky Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky č. 585/2008 Z.z., ktorou sa ustanovujú podrobnosti o prevencii prenosných ochorení.

Vznik konfliktu medzi záujmom rodiča a záujmom dieťaťa je výlukou zo zákonného zastupovania dieťaťa rodičom, ktorá nastáva ex lege. Z tohto dôvodu objektívny záujem dieťaťa musí byť chránený kolíznym opatrovníkom.“

Rodič dieťaťa nie je priestupkovo zodpovedný za odmietnutie povinného očkovania

Doposiaľ nie je známy prípad, kedy by o povinnom očkovaní namiesto rodiča rozhodoval kolízny opatrovník, avšak toto súdne rozhodnutie prináša aj jeden zaujímavý poznatok a to, že rodič dieťaťa nie je priestupkovo zodpovedný za odmietnutie povinného očkovania a nemôže mu byť ani uložená sankcia za odmietnutie očkovania:

„V oblasti sankčnej sa táto situácia nepriamo prejaví tým, že rodič nemôže byť postihnutý ako zákonný zástupca za priestupok, pretože zástupcom dieťaťa v tejto oblasti je kolízny opatrovník. V tejto súvislosti je nevyhnutné dať do pozornosti žalovanému i samotnú dikciu ustanovení § 51 ods. 3 a § 56 ods. 1 písm. k) zák. č. 355/2007 Z.z., ktoré hovoria o zástupcovi dieťaťa a nie zákonnom zástupcovi dieťaťa.

Na základe uvedeného mal senát preukázané, že na základe platného právneho stavu v Slovenskej republike je zjavné, že priestupková zodpovednosť rodičovi nevznikla.

Zodpovedať všetky súvisiace právne otázky v tomto konaní nie je možné. Senát však nemá pochybnosti o tom, že v danom prípade priestupková zodpovednosť rodiča za odmietnutie povinného očkovania dieťaťa nevznikla. Je nevyhnutné zdôrazniť, že ukladanie pokút neposkytuje uspokojivé riešenie vzniknutej situácie. Ukladanie pokút nerieši ani otázku záujmu na ochrane verejného zdravia.“ 

Už pri pohľade na výpočet chorôb vo Vyhláške, proti ktorým sa povinne očkuje je badateľná prvá otázka a to prečo je povinné očkovanie napr. aj proti tetanu, ktorý je neprenosnou chorobou. Podporovatelia povinného očkovania argumentujú tzv. kolektívnou imunitou, čo je stav vysokozaočkovanej populácie, vďaka čomu sa má zamedziť šíreniu prenosných chorôb. V prípade tetanu však povinné očkovanie stráca opodstatnenie, nakoľko nezaočkovaný jedinec nikoho chorobou neohrozuje, pretože táto nie je medzi ľuďmi prenosná.

Podobne očkovanie proti tuberkulóze nedokáže zabrániť nákaze touto chorobou a očkovanie má len chrániť pred vznikom komplikácií tejto choroby, čiže ani v tomto prípade argument kolektívnou imunitou neobstojí. Očkovanie proti tuberkulóze bolo dlhodobo kontroverzné, nakoľko v jeho dôsledku zomrelo viacero detí, no odborná verejnosť žiadala len posun tohto očkovania ¹. Následne došlo k jeho zrušeniu, aj napriek tomu, že sa ročne v SR vyskytuje  niekoľko stoviek prípadov tohto ochorenia.

Konflikt záujmov v Čechách aj na Slovensku

Dôveru v systém povinného očkovania rozhodne nezvyšuje ani konflikt záujmov popredných vakcinológov, ktorí často pracujú priamo pre farmaceutické spoločnosti, ktoré vakcíny vyrábajú. Azda najznámejší stret záujmov je prípad českého lekára Romana Prymulu, čo je český popredný vakcinológ, predseda Českej vakcinologickej spoločnosti, bývalý riaditeľ fakultnej nemocnice, člen Národnej imunizačnej komisie Ministerstva zdravotníctva ČR, ktorá rieši otázky očkovania. Došlo však k medializácii informácie, že  tento lekár pôsobí vo firme svojej dcéry, ktorá ročne inkasuje od farmaceutických firiem vyše 41 miliónov českých korún, čo však v rozpore so zákonom zamlčiaval. Prymulu po prevalení kauzy minister zdravotníctva v roku 2016 z funkcie riaditeľa fakultnej nemocnice Hradec Králové odvolal ². Naďalej však pôsobil na ministerstve zdravotníctva a v roku 2017 bol dokonca vymenovaný za námestníka ministra zdravotníctva. Prymula sa následne zarážajúco vyjadril v tom smere, že povinné očkovanie detí nie je vec rodičov ale štátu a deti treba očkovať aj proti vôli ich zákonných zástupcov – rodičov, doslova uviedol, že „Štát musí v niektorých prípadoch chrániť dieťa pred vlastnou matkou.“ ³

Pozoruhodný je stret záujmov aj v SR. Podobné situácie pritom nemusia byť ojedinelou výnimkou. V SR je zatiaľ známy prípad Svetozára Dluholuckého, ktorý ako člen pracovnej skupiny pre imunizáciu Úradu verejného zdravotníctva, ktorá radí pri kategorizácii vakcín štátu súčasne poskytoval firme Pfizer platené vzdelávacie a poradenské služby na stránke sprievodcaockovanim.sk. Že takýto prípad nie je ojedinelý potvrdzuje aj sama spoločnosť Pfizer. „Všetky farmaceutické firmy spolupracujú s odborníkmi na klinických štúdiách či vzdelávacích aktivitách.“ vraví Magdaléna Vencelová z Pfizeru ⁴.

Slovenská epidemiologická a vakcinologická spoločnosť ⁵ , ktorá aktívne zasahuje do očkovacej politiky štátu je klientom reklamnej agentúry SNOWBALL COMMUNICATIONS, s.r.o. Už tento fakt je zaujímavý, nakoľko nie je bežné, aby si mimovládne organizácie najímali reklamné agentúry na vlastnú propagáciu. Nemenej zaujímavý je fakt, že medzi klientov tejto reklamnej agentúry patrí aj spoločnosť Pfizer, jeden z popredných výrobcov vakcín.

Zaujímavým je aj prípad poslanca NR SR Štefana Zelníka, ktorý je zároveň predseda výboru NS SR pre zdravotníctvo. Zelník je v SR známy ako nekritický podporovateľ povinného očkovania. Verejnosti sa Zelník dostal do povedomia napr. v roku 2009, keď svojím návrhom v parlamente dosiahol ukončenia rokovania o odškodňovaní ľudí, postihnutých negatívnymi dôsledkami očkovania ⁶. V roku 2017 opäť prešiel v NR SR jeho návrh nepokračovať v rokovaní o návrhu zákona o dobrovoľnosti očkovania ⁷. V roku 2009 sa SR rozhodla nakúpiť milión vakcín proti prasacej chrípke, o ktorú ani nebol reálny spoločenský záujem. Spoločnosti Sanofi Pasteur štát vyplatil 7,6 milióna eur za nákup vakcín, ktorý sa realizoval priamym zadaním, bez súťaže. Spoločnosť Sanofi Pasteur zastupoval Zelníkov asistent Vladimír Oleár, ktorý bol so Zelníkom spoločníkom vo viacerých obchodných spoločnostiach ⁸.

V roku 2011 sa objavila kauza ministra zdravotníctva SR Ivana Uhliarika, ktorý ministerskou výnimkou zvýhodnil spoločnosť Pfizer, práve pri predaji vakcíny povinného očkovania proti penumokokom, čím jej zabezpečil obrat na úrovni 10 miliónov eur ročne. Podozrenia zo zaujatosti v prospech spoločnosti Pfizer boli podoprené aj skutočnosťou, že sám minister bol zamestnancom spoločnosti Pfizer 7 rokov a jeho brat pre uvedenú spoločnosť v čase kazy stále pracoval. „Spoločnosť Pfizer kategoricky odmieta podozrenia z klientelizmu a porušenia legislatívy. Na stranu rezortu sa postavila aj Slovenská epidemiologická a vakcinologická spoločnosť.“⁹

V roku 2012 sa zástupcovia spoločnosti GlaxoSmithKline Slovakia, s.r.o. a Pfizer Luxemburg Sarl stretli s ministerkou zdravotníctva SR Zuzanou Zvolenskou priamo na pôde ministerstva. Predmetom stretnutia boli aj témy narastajúceho počtu rodičov odmietajúcich očkovať svoje deti so záverom stretnutia: „výraznejšia kampaň zo strany ministerstva zdravotníctva – zvyšovať uvedomenie obyvateľstva o potrebe a benefitoch očkovania prostredníctvom úradov verejného zdravotníctva“. ¹⁰

Medzi partnerov proočkovacej lobbystickej stránky sprievodcaockovanim.sk patrí Úrad verejného zdravotníctva SR, či už zmienená Slovenská epidemiologická a vakcinologická spoločnosť, pričom stránku finančne podporuje spoločnosť Pfizer ¹¹. Takýto stav je zrejmý konflikt záujmov štátu, ktorý by mal byť nezávislým garantom zdravotnej starostlivosti obyvateľstva a nie podporovateľom mimovládnych lobbystických aktivít súkromných spoločností.

Súdna obec nemá jednotný názor na povinné očkovanie

Rozdielnosť názorov ohľadom povinného očkovania panuje nie len v lekárskej obci, ale aj v súdnej. Návrh na ústavný súd SR ohľadom neústavnosti povinného očkovania napokon nepodali rodičia odmietajúci očkovanie ale Krajský súd v Nitre.

V ČR plénum Ústavného súdu ČR zamietlo návrh na zrušenie povinného očkovania z dôvodu jeho protiústavnosti, no zároveň vyslovilo názor, že je nesprávny právny stav, keď štát na jednej strane vynucuje povinné očkovanie a na druhej strane nemá žiadnu zodpovednosť za poškodenie zdravia v dôsledku takéhoto očkovania a vyzval zákonodarcov na prijatie zákona o zodpovednosti štátu za takéto poškodenie zdravia ¹². Je príznačné, že ani toto rozhodnutie Ústavného súdu ČR nebolo jednomyseľné a napr. sudkyňa Kateřina Šimáčková priamo k tomuto rozhodnutiu vyjadrila svoje vyčerpávajúce odlišné stanovisko, ktoré sa javí právne presvedčivejším než samotný nález, ktorý povinné očkovanie ako protiústavné nevyhodnotil ¹³.

Podobne aj v prípade nálezu Ústavného súdu ČR, pripúšťajúcom  náboženskú výhradu svedomia proti očkovaniu, mal člen senátu odlišné stanovisko ¹⁴.

Ján Drgonec,  emeritný sudca Ústavného súdu Slovenskej republiky, bývalý poslanec Národnej rady Slovenskej republiky sa taktiež k povinnému očkovaniu na základe vyhlášky a nie zákona vyjadril jednoznačne v tom smere, že takýto postup je protiústavný ¹⁵. Napokon aj český Najvyšší správny súd konštatoval, že nie je možné ukladať sankcie za nepodstúpenie povinného očkovania na základe vyhlášky, nakoľko takáto vyhláška „zasahuje do vecí vyhradených zákonu a stanovuje primárne práva a povinnosti“.  

Je zrejmé, že súčasná situácia, keď je povinné očkovanie, resp. jeho načasovanie, rozsah, atď. upravované vyhláškou a nie zákonom je značne problematická a nevyhovujúca. Zákon vyžaduje schválenie parlamentom, ktorému predchádza odborná diskusia k nemu avšak vyhláška je „dielo“ jedného človeka – ministra. Vyhláška má pritom zákon vykonávať a nie ho nahrádzať či dopĺňať.   

V prospech dobrovoľného očkovania hovoria aj ďalšie skutočnosti, napr. fakt, že očkovanie môže mať vážne a trvalé vedľajšie zdravotné následky a to aj fatálne, no štát jednostranne vynucuje od občanov splnenie povinnosti podrobiť sa povinnému očkovaniu, no nemá žiadnu zodpovednosť za poškodenie zdravia v dôsledku povinného očkovania, čo je právne neudržateľný stav. V ČR vzniklo už aj združenie osôb poškodených očkovaním Společnost pacientů s následky po očkování. Štát na jednej strane vynucuje povinné očkovanie u detí avšak povinné očkovanie (preočkovanie) dospelých, ktoré väčšina dospelej populácie neabsolvuje, štát žiadnym spôsobom nevynucuje ani nesankcionuje. V takejto situácii je preto pochopiteľná nedôvera mnohých rodičov v očkovaciu politiku štátu.

¹ Bezpečné očkovanie nielen proti tuberkulóze
„Je nevyhnutné uvedomiť si, že neospravedlniteľné pochybenia, ktoré nastali v priamej súvislosti s očkovaním a iatrogénne poškodenia, mali za následok v ČR doložené úmrtia už najmenej 8 detí (imunodefi ciencia; pertussis)… Imunológovia dokladajú závažné pochybenia a iatrogénne poškodzovanie detí v ČR, vrátane neospravedlniteľných zbytočných úmrtí po vakcinácii, bez rešpektu ku kontraindikáciám. Verejnosť, zákonodarcovia, rodičia, ministerstvo zdravotníctva a Česká lekárska komora i Štátny ústav pre kontrolu liečiv sú už informovaní. Pozitívne riešenie sa publikovalo v odbornej tlači a odovzdalo médiám. Niet pochýb o tom, že možno riadne a bezpečne lege artis očkovať posunom BCG vakcíny proti tuberkulóze do druhej polovice prvého roku veku dieťaťa, čím sa u nás tiež zabezpečí účinná prevencia aviárnych mykobakterióz. Nikto nemôže rodičom v bezpečnom očkovaní detí brániť. Platná legislatíva ČR žiadnu inú možnosť, ako je posun BCG vakcinácie, neumožňuje.“
MUDr. Vojtěch Thon, Ph.D., Univerzitní centrum pro primární imunodeficience, Ústav klinické imunologie a alergologie LF MU a FN u sv. Anny v Brně
http://zdravi.euro.cz/denni-zpravy/komentare/bezpecne-ockovani-nejen-proti-tuberkuloze-451356

² Konflikt zájmů ředitele Prymuly? Horší, než se na první pohled zdálo (aktualizováno) http://www.zdravotnickydenik.cz/2016/06/konflikt-zajmu-reditele-prymuly-horsi-nez-se-na-prvni-pohled-zdalo/

³ Stát musí chránit dítě i před matkou, očkování nevyvolává autismus ani cukrovku, říká Prymula
https://zpravy.aktualne.cz/domaci/online-ockovani/r~8a34f20e88ab11e7a42a002590604f2e/?redirected=1503919205

⁴ Minister Uhliarik zvýhodnil Pfizer. https://ekonomika.sme.sk/c/5719975/minister-uhliarik-zvyhodnil-pfizer.html

⁵ SEVS združuje na báze dobrovoľnosti zdravotníckych pracovníkov a ostatných odborníkov, ktorí sa zaoberajú epidemiológiou chorôb, chorobných stavov a ich prevenciou. Členovia SEVS sa pri svojej činnosti zameriavajú najmä na sledovanie vzťahov medzi ľuďmi a prostredím s cieľom zdravie ochraňovať, podporovať a obnovovať, integrujúc poznatky preventívnych, klinických, laboratórnych a ďalších medicínskych odborov do moderného systému prevencie. SEVS iniciuje, predkladá, presadzuje a publikuje návrhy a stanoviská k otázkam týkajúcich sa možností uplatňovania moderných, vedecky overených preventívnych postupov, vrátane vakcinácie v medicínskej praxi. Zabezpečuje poradenskú a expertnú činnosť v oblasti prevencie chorôb, vrátane zavádzania nových druhov očkovania do Imunizačného programu SR, sledovania účinnosti a bezpečnosti vakcín, ako aj ich dopadu na zdravie populácie. Zaoberá sa problematikou nemocničných nákaz s cieľom zvyšovania bezpečnosti pacientov. SEVS v súlade s predmetom činnosti SLS vykonáva postgraduálne kontinuálne vzdelávanie odborníkov v oblasti epidemiológie chorôb a vakcinológie.
http://www.sevs.sls.sk/index.php/home/o-splocnosti

⁶ NR SR: Postihnutí očkovaním sa nebudú odškodňovať
https://www.webnoviny.sk/nr-sr-postihnuti-ockovanim-sa-nebudu-odskodnovat/

⁷ Národná rada Slovenskej republiky – hlasovanie poslancov, Schôdza č. 12, číslo hlasovania 126  https://www.nrsr.sk/web/Default.aspx?sid=schodze/hlasovanie/hlasklub&ID=38323

⁸ Obchod s vakcínami ide cez asistenta SNS
http:// https://spravy.pravda.sk/domace/clanok/164501-obchod-s-vakcinami-ide-cez-asistenta-sns/

⁹ Radičová Uhliarikovi verí. Výnimkou pre Pfizer podľa nej zákon neporušil.https://spravy.pravda.sk/domace/clanok/169102-radicova-uhliarikovi-veri-vynimkou-pre-pfizer-podla-nej-zakon-neporusil/

¹⁰ Zápis zo stretnutia zástupcov firiem GlaxoSmithKline Slovakia, s.r.o. a Pfizer Luxemburg Sarl, o. z. s ministerkou zdravotníctva SR Zuzanou Zvolenskou konaného dňa 11. 06. 2012 o 10.00 hod. na MZ SR
http://www.health.gov.sk/Clanok?zapis-zo-stretnutia-20120611

¹¹ Naši partneri. http://www.sprievodcaockovanim.sk/nasi-partneri/

¹² Rozhodnutie ÚS ČR, Pl. ÚS 19/14
„Ústavný súd považuje za žiaduce vysloviť k predmetu svojho prieskumu tiež obiter dictum. Jeho pozitívne závery o splnení postulátu výhrady zákona a o nevyhnutnosti zákonnej úpravy povinného očkovania vyčerpali rámec prieskumu a neoprávnili súd na posúdenie námietky sťažovateľov (formulovanej v podstate de lege ferenda) o absencii právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú jednotlivcovi týmto očkovaním. Ak však štát určí sankciu pre prípad odopretia povinnosti strpieť vakcináciu, musí sa zamýšľať aj nad situáciou, pri ktorej eventuálne spôsobí výkonom práva očkovanej osobe ujmu na zdraví. Priestor na odškodnenie takej osoby otvára už Dohovor o biomedicíne, ktorý je súčasťou ústavného poriadku a v čl. 24 hovorí o „spravodlivej náhrade“ za „neprimerané poškodenie“ zdravia spôsobené zákrokom stanoveným zákonom. Súčasťou úvah o predmetnom odškodnení môže byť aj právna úprava náhrady majetkovej a nemajetkovej ujmy v občianskom zákonníku. Nemožno však prehliadnuť, že pri realizácii povinného očkovania ide o lekársky výkon preventívnej povahy, ktorý sa robí v záujme ochrany verejného zdravia, aprobovaný zákonom a majúci mimoriadne široký osobný rozsah a dopad. Tieto okolnosti sťažujú právne postavenie osoby, ktorá môže byť v dôsledku očkovania poškodená na zdraví a je teda namieste, aby legislatíva zodpovedne zvážila doplnenie právnej regulácie inštitútu povinného očkovania proti infekčným ochoreniam o úpravu zodpovednosti štátu za vyššie naznačené následky. Malo by sa tak stať tým skôr, že takáto právna úprava nie je v iných štátoch nijako ojedinelá (porovnávajúc priliehavú výčitku, ktorú v tomto ohľade adresoval zákonodarcovi Ústavný súd Slovinskej republiky v rozhodnutí zo dňa 12. 2. 2004 sp. zn. U-I-127/01).“

¹³ Odlišné stanovisko sudkyne Kateřiny Šimáčkovej k výroku i odôvodneniu nálezu sp. zn. Pl. ÚS 19/14
„Súčasnú českú právnu úpravu povinného očkovania považujem za rozpornú so základným právom na nedotknuteľnosť osoby, pretože rozsah povinného očkovania je celkom ponechaný na vôli ministerstva zdravotníctva a nie je určený zákonom, ako vyžaduje Listina. Zároveň v súčasnosti právna úprava ani nespĺňa požiadavku primeranosti zásahu do základného práva, pretože sledovaný cieľ (ochrana verejného zdravia) by sa dal dosiahnuť v rovnakej miere šetrnejšími prostriedkami, pri ktorých by sa výber vakcíny a dávkovanie ponechal na samotných rodičoch po konzultácii s lekármi; súčasná právna úprava neobsahuje objektívnu zodpovednosť štátu za škodu na zdraví jedinca, ktorý sa podrobil povinnému očkovaniu; a nakoniec výpočet ochorení, proti ktorým je povinné očkovanie stanovené, je nadmerný, pretože pri všetkých nie je táto povinnosť dostatočne odôvodnená ochranou verejného zdravia. Bohužiaľ, v tejto veci väčšina Ústavného súdu skôr hodnotila kvalitu zdravotnej starostlivosti v Českej republike či súdila rodičov, ktorí svojou kritikou existujúcej očkovacej povinnosti v Českej republike môžu vystaviť riziku svoje či cudzie deti, čo však nie je úloha strážcu ústavnosti. Ústavný súd tak podľa môjho názoru nesplnil svoju povinnosť bez predsudkov a z pohľadu svojej odbornosti posúdiť ústavnú konformitu napadnutej právnej úpravy ako vo všetkých ostatných prípadoch.“

¹⁴ Odlišné stanovisko sudcu Ústavného súdu Jana Musila k nálezu ÚS ČR, sp. zn. III. ÚS 449/06
„Rozhodne nemožno požadovať, aby v tomto prípade samotné správne orgány alebo správne súdy ex officio a bez súčinnosti sťažovateľa zisťovali, ako intenzívne bol dotknutý na slobode náboženstva a viery. Pre osobu, ktorá sa hodlá v správnom konaní alebo v súdnom spore domáhať ochrany svojho kolidujúceho záujmu, existuje bremeno tvrdenia a bremeno dôkazné. Pre konanie tohto typu platí klasická právna formula vigilantibus iura scripta sunt („každý nech si stráži svoje práva“); z nej možno dôvodiť, že je na sťažovateľovi, aby sám predložil argumenty pre svoje tvrdenie o údajnom porušení jeho základných práv a slobôd. Chcem upozorniť, že takto naznačená cesta „výnimočného nesankcionovania“ je z ústavnoprávneho hľadiska veľmi povážlivá a riskantná. Nielen v oblasti „pravého“ trestného práva, ale i v oblasti práva priestupkového je nutné rešpektovať pravidlo „nullus delictus, nulla poena sine previa lege“ (porov. čl. 39 Listiny), ktoré požaduje, aby všetky podmienky zodpovednosti za delikty boli vopred stanovené zákonom. Toto pravidlo platí aj pre stanovenie podmienok beztrestnosti – aj ony musia byť zákonom stanovené zásadne všeobecne, pre všetky prípady rovnako. Zákonodarcovia tak robia napr. pomocou inštitútov okolností vylučujúcich protiprávnosť činu (pozri napr. § 28 až § 32 trestného zákonníka, § 2 odst. 2 priestupkového zákona) alebo upustenie od potrestania (pozri napr. § 46, § 47 trestného zákonníka, § 11 odst. 3 priestupkového zákona). Ak by sa pripustilo, že v konkrétnom prípade je možné sa od týchto všeobecných pravidiel odchýliť a že je len vecou voľnej úvahy súdu či správneho orgánu, či sankcia bude či nebude uložená, hrozí porušenie ústavného princípu rovnosti pred zákonom (čl. 1, čl. 3 odst. 1 Listiny).“

¹⁵ Stanovenie povinných očkovaní vyhláškou je neústavné. Dostupné na: https://www.youtube.com/watch?v=i-dKxv9X9q8
Rozsudok Najvyššieho správneho súdu ČR, sp. zn. 3 Ads 42/2010 – 92
Nález Ústavného súdu ČR, sp. zn. I. ÚS 1253/14
„Hoci Ústavný súd v náleze sp. zn. Pl. ÚS 19/14 upozornil orgány zákonodarnej moci (a v dôsledku úpravy matérie tiež podzákonnou normou i orgány moci výkonnej) na neexistenciu právnej úpravy, ktorá by stanovila zodpovednosť štátu za prípadnú ujmu na zdraví vzniknutú povinným očkovaním, doteraz k náprave nedošlo. Ide pritom o úlohu, ktorej sa vo svetle ľudskoprávnych dokumentov a štandardov nemožno zriecť.“